Je to takmer rok, odkedy môj šatník zažil tú najväčšiu očistku vôbec. Predala som plné vrecia oblečenia a doplnkov. Či tomu veríte, alebo nie, bola to poriadna fuška. A stále je ! Odpisovanie na správy na rôznych bazároch, meranie, fotenie, kamerovanie, čistenie, balenie, vypisovanie balíkov, váženie balíkov, 1000 a jedna cesta na poštu a späť.
Dokonca som mala príležitosť poučiť sa z vlastných chýb a to už nikdy viac neposielať na dobierku. Ďakujem mamičke, ktorej som vyhovela dobierkou a nabalila jej darčeky k nákupu ( hlúpa som však ? ), ona si balík neprevzala a nakoniec som za balík v hodnote dvoch eur, zaplatila osem. Nikdy viac sa mi už neozvala. Nič prekvapivé.
No aj napriek jednému nepodarenému obchodu, oblečenie ktoré mi nesedelo veľkostne či štýlovo, našlo nový domov. A o tom to všetko je.
Oblečenie, je vyrobené pre nás a my ho musíme nosiť (nemusíme, no mohli by sme…). Nezáleží, akej značky je. Je vyrobené, tak ho nosme ! Ak nám nevyhovuje, posuňme ho niekomu inému. Riešenie nie je skladovať handry pol storočia s úmyslom “to sa mi ešte zíde”. Nezíde, verte mi.
Späť k úvodu. Po roku som vytriedila takmer všetko, doslova. Ostalo mi pár nositeľných a obľúbených kúskov, pribudlo pár sekáčových a udržateľných, či od slovenských krajčírok. Takto mám v pláne pokračovať v mojom dopĺňaní šatníku. Čo najviac z druhej ruky, podpora miestnych umelcov či zahraničné udržateľné značky, čosi si ušiť vlastnoručne a ak to naozaj nepôjde pre rôzne dôvody, kúpiť vo fastfashion, no vynosiť na totálnu handru. Myslím si, že táto pyramída je celkom OK.
Späť k úvodu po druhé. Pár dní dozadu som si pozrela dokumentárny film The True Cost.
Úprimne, bolo mi zle. Nielen zo seba samej, ale aj z nás. Z teba, z teba, z teba ale aj z teba. Naivne si masírujeme ego. Nikomu prácu našimi výpredaj nákupmi nedarujeme. Tí ľudia, reálne nemajú z čoho žiť. Ich plat nečiní ani základné minimum, preto spolu s matkami musia pracovať aj deti. Ťažko, veľmi ťažko ťahajú 12 – 16 hodinové šichty. Makajú od rána do večera. V katastrofálnych podmienkach. Ženy sú napádané fyzicky, psychicky a bohužiaľ, mnohokrát aj sexuálne. Je to hnus.
Viete, čo mi najviac zovrelo žalúdok ? Mladá krajčírka, moja rovesníčka, ktorá pracuje vo fabrike na textil, povedala, že ťažko pracuje od rána do večera a šije pre nás oblečenie. Každý deň s vierou, že ich nosíme s radosťou, pretože sa na tom veľmi, veľmi ťažko nadrie. A tak skončil dokument a ja som ostala sedieť. Pozrela som sa na seba. Mala som oblečené šaty zo Zary. Chytila som spodok a obrátil ich na ruby. Detailne som si prezrela všetky švy a stehy. Pekné, pomyslela som si. Koľko by stáli tieto šaty, ak som si ich kupovala od slovenskej alebo českej krajčírky ? Stovku ? Koľko mala zaplatené táto slečna, alebo pani, ktorá ich pre mňa šila ? Pár centov ? Možno nemala v ten deň ani minútu voľna, možno nemala na lieky a bola chorá, možno nemala ani jedno teplé jedlo, pretože ho radšej obetovala pre svoje dieťa. Po 16 hodinovej šichte, odložila moje šaty na kopu, vypla stroj a odišla domov. V posteli je bežalo milión myšlienok a obáv zo zajtrajška.
Dnes sa pozerám na moje šaty úplne inak. Sú Zary, áno. Mám aj iné od fastfashion značiek. No vážim si všetky. Pretože nezáleží, v akej krajine boli ušité. Sú vyrobené a ja som ich kúpila. Ak sa mi páčia, musím si ich vážiť a nosiť ich s rovnakou úctou, ako ktorékoľvek iné.
Pre niekoho je otravné predať niečo, čokoľvek. Radšej to vyhodí alebo podaruje. Mňa to baví a túto vášeň pre nákup – predaj, som sa rozhodla zoficiálniť ( je to vôbec slovo ? ). Založila som preto Instagramový bazár s názvom Tapír. Nájdete v ňom krásne secondhand kúsky rôznych značiek, ale aj úplné vintagte staré hadry zo storočia minulého.
Vintage Tapír sa bude časom zameriavať prevažne na kvalitné či udržateľné značky z druhej ruky.
Pointa Vintage je tá, že majiteľ Vintage obchodíku prehľadáva rôzne bazáre a vyberá tie naj top značky z druhej ruky. Potom ich predáva, a vy ako kupujúci, si vyberáte už len z toho najlepšieho. Pointa spočíva v tom, že nerobíte špinavú robotu hrabania sa v kope vecí. Alebo si ušetríte XYZ hodín hľadania kúskov z druhej ruky na internete. Moja cieľová rovinka je hľadanie značkových a dizajnových vecí zo zahraničných bazárov. Alebo úlovky z rokov 2000, 90, 80 roky…
Vymyslela som dokonca takú vec, že ak niečo konkrétne hľadáte, napríklad legendárne Levisky 501 v konkrétnej veľkosti, môžem si zapísať vašu túžbu po vysnívanom vintage kúsku a budem hľadať. Ak nájdem, skontaktujeme sa, dohodneme vec a ulovím džínsy.
Prečo to robím ?
- Baví ma to, inak by som to nerobila.
- Chcem, aby ľudia nakupovali z druhej ruky a tým nepodporovali fastfashion reťazce, kým to nie je nevyhnutné na prežitie, alebo momentálna situácia nedovoľuje inak.
Tapír je random názov. Aby ste si nemysleli, ak si myslíte.
Balíčky od Tapíra, budú ekologické, aby nezanechávali veľmi veľkú eko stopu. Aj tak jej je viac než dosť. Preto sa môžu obaly líšiť, cenovky sú recyklované kartónové krabice, vo vnútri bude minimum papiera a príbeh o tom, prečo robím, čo robím dostanete len ako odkaz na článok, aby nebolo nutné tlačenie nových brožúrok, ktoré po jednom prečítaní skončia v odpade.
Ku každej objednávke budú pribalené letáky z rôznych kampaní, predovšetkým od Slobody zvierat.
Finančný výťažok z predaja @vintage_tapir chcem z veľkej časti venovať na výrobu plátených tašiek Lujza, bol to môj projekt za boj proti igelitkám ešte z roku 2017. Nemám kapacitu na ich výrobu a nažehľovanie bolo časovo náročné a tašky neboli kvalitou podľa mojich predstáv. Preto chcem, chcela by som, aby boli vyrobené od Merchyou, pretože to robia správne. Ekologicky, s certifikátom, poctivo a na Slovensku. Ktovie, kedy sa to podarí, raz určite áno, verím tomu, pretože mi je ľúto, že Lujza tu už s nami nie je.
Takže Tapír, Lujza, Sloboda zvierat, boj proti bordelu.
Ozaj, chcete, aby jediné čo po nás zostane, bol bordel a smeti na tomto svete ?
Ja veľmi nie. A čo ty ?