Pred takmer 5 rokmi som si kúpila šijací stroj. Manuál bol nepoužiteľný. Videá na Youtube takmer žiadne. Myslela som si, že šitie je jednoduché. Niť, látka, slačiť gombík na stroji a vytvoriť šaty alebo sukňu. Nič zložité, však ?
Prvé dva týždne som nedokázala navliecť do stroja ani len niť. V tom čase nebol nik, kto by mi vedel pomôcť. Na tento rébus prišiel až Martin. Doslova som sa bála, že sa spodná niť minie. Netušila som, ako niť opäť navlečieme.
Nebol to však jediný problém. Nite som mala neustále povolené, alebo stihanuté, zasekla sa ihla, potom to nedržalo pokope alebo alebo alebo …. bola z toho jedna veľká guľa nití na látke. Vzdala som to. Chcela som ho vrátiť, alebo minimálne reklamovať. Taká som bola naštvaná.
Po roku som stroj vytiahla zo skrine a ušila som zajaca. Hračku zo starého sekáčového trička. Bola som na seba nesmierne hrdá. Zajac vyzeral ako vyzeral, no znamenal pre mňa veľmi veľa. Bol symbolom nádeje.
Stroj som odložila opäť na rok do skrine. Veľký lapač prachu to inak bol.
Na začiatku šialeného korona príbehu som opäť siahla po stroji a ušila som si kruhovú tašku, ktorá absolútne nedržala tvar a bola celá, no celé zle. Veľmi som sa na seba hnevala. Odložila som stroj na rok do skrine.
Na jar sa mal narodiť Eliáš. Už o tom vedeli všetci. Chcela som mu darovať niečo odo mňa.
Môj darček. Taký, ktorý bude mať len on. Našla som si strih na detský čepiec a ušila som ho ručne. Nie na stroji. Už som mu neverila. Ušitie detského čepca mi zabralo takmer 14 hodín ( dnes ho na stroji prešijem za 15 minút ).
Počas 14 hodín ručného šitia v sede a takmer 9 mesiaci tehotenstva som si mnohé fakty ujasnila.
Napríklad to, že musím byť trpezlivá a tlačítko Samosato neexistuje ( Skutočne ? Wow ! ).
Pri remeslách už vôbec nie ! Uvedomila som si, že ak si chcem jedného dňa ušiť vlastný odev, musím investovať mnoho času a párania a nik ma to nenaučí. Musím sa to naučiť sama. V duchu som si opakovala, ak dokážem ušiť tento čepiec, prečo by som nedokázala ovládnúť ten pekelný stroj ? Ja a šijací stroj sme sa neznášali. Doslova. Najhorší kamaráti, navždy.
Takto to začalo. Dlhý úvod však ? Alebo už jadro ?
Myslím, že čepiec to začal. Áno, pokračoval klobúk a … narodil sa Eliáš. Odložila som všetko bokom. Potom, potom bol už koniec roku 2021.
Počas jedného predvianočného nákupu som zočila v supermarkete magazín Burdy. So strihmi. Konkrétne strih na jednoduché nohavice. Bála som. Kto sa mal v tom zorientovať ?
Objednala som si látku, vystrihla som strih. Strihla som tak presne a žehlila som toľko krát, až to takmer celé zhorelo. Ruky sa mi triasli ako pred porážkou, doslova. Predstavte si človeka, ktorý takmer 5 rokov vedie zlovestnú pomyselnú vojnu s tou pekelnou mašinou a v ten večer majú uzavrieť mier.
Môj Martin vždy opakuje ” vojnu nikdy nevyhrá ten, kto ju začal. ” – pravdepodobne to niekde počul, alebo tak.
V ten večer som si prvýkrát po 5 rokoch obliekla kus odevu.
Moje nohavice. Ako z Burdy.
A takýto bol začiatok.
x
Učila som sa sama, pomohol mi Youtube a rôzne blogy a návody. Pred 5 rokmi bol Youtube takmer prázdny ( aspoň podľa môjho názoru ). Dnes je obrovský boom šitia. Je to jednoduchšie.
Používam strihy, neobkresľujem oblečenie. Pár pokusov bolo, dopadli katastrofálne.
Moje šijacie ikony sú
