Ovčie bábiky – “Len deti jediné vedia, čo hľadajú.”

Rate this post

Príbeh hračiek. Keď som bola malá ( a veru že to nebolo tak dávno ), predstavovala som si, ako v noci ožívajú všetky moje hračky. Ako nakupujú, varia, rozprávajú sa. Niekedy som ich pozorovala dlho do neskorej noci a čakala, kým ožijú.

Veľmi sa mi páči čo majú napísané na stránke Ovcipanenky.cz odkiaľ čerpám materiál : “ Proč panenky ? Protože panenka je jako jediná z hraček obrazem člověka, nás samých. Proto je pro děti tak důležitá. Pro holky i pro kluky. Na stránkách věnovaných panenkám, dětem všeho věku i dospělým, kteří si nezapomněli hrát.”

Vyrobiť poriadne “Ovčiu bábiku” nie je len tak. Stojí za tým kopec driny. Hodiny, týždne, mesiace práce. Steh po stehu. Takmer celá bábika sa formuje a zošíva ručne. Na niekoľko etáp.

Prvá etapa spočíva v správnom výbere materiálu. Na výrobu Waldorf bábiky ( ich originálny názov ) pretože vychádzajú z Waldorfskej pedagogiky podľa zásad Rudolfa Steinera, sa využíva ovčie rúno. Prečo práve ovčie rúno ? Pretože Waldorfské učenie je založené na prírodne a preto by sa mala bábika vyrobiť z čo najviac možných prírodných materiálov. Bábika sa na základe toho nevypĺňa ako väčšina plyšových hračiek umelým dutým vláknom, ale prírodným ovčím rúnom.

Práca s ovčím rúnom je do istej miery terapia. Je mäkké, poddajné a voňavé. Rozdiel medzi umelou a prírodnou výpňou hračiek nespočíva len v samotnom zložení.

Pri tvorení s ovčím rúnom pociťujete prepojenie a vzťah. Je to ako práca s hlinou, drevom, kameňom. Predstavujete si, odkiaľ rúno je, čo všetko zviera zažilo, aké lúky spásalo, keď vyťahujete z klbka rúna kúsok usušenej trávy.

Po správnom výbere materiálu začína druhá etapa – Tvarovanie hlavy bábiky.

Primeriam si dlaň k rúnu, to je moja šírka a začínam trhať dlhý pás. Rozdelím rúno na dve tenké časti a pomaly, s tlakom na rúno točím guličku. Oblý tvar vytváram dovtedy, kým nedosiahnem požadovanú veľkosť.

Ovčiu guličku obalím do štvorcového rúna a ukryjem do ušitej elastickej bavlnenej tuby, následne potom stiahnem špagátom.

Čakajú ma hodiny ručného šitia. Telo, hlava, nos. Vytvorený základ hlavy sa natiahne do bavlneného úpletu v odtieni pokožky a ručne zošíva od krku po temeno hlavy. Každá bábika prechádza doslova chirurgickým procesom.

Domaľovať líčka, vyšiť ústa a oči sú za odmenu. Každá bábika má svoj postup, ktorý si samozrejme môžem podľa vlastnej fantázie trošku poupraviť, no zásady musím dodržať.

Prirovnala by som výrobu ovčej bábiky k istému druhu remeslu. Majú svoju formu, tvar, črty, ktoré by mali byť do istej miery zachované. Waldorfské bábiky by mali pripomínať (aspoň tvárou) človeka a nemali by mať výraznú mimiku tváre, aby detská fantázia mohla naplno pracovať.

Ja som sa učila od Figandme, ktorá má niekoľko ročné skúsenosti s výrobou bábik a vďaka jej sérii YT videí tvoria ovčie bábiky remeselníci po celom svete. Samozrejme nestačí len to. Minimálne základy ručného a strojového šitia sú nevyhnutnosťou. Ušiť bábiku si taktiež vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti. Nemôžete šiť bábiku so zlosťou alebo ju dokonca odfláknuť. Je nutné skontrolovať každý steh. Ušiť bábiku nie je to jediné, čím sa výroba končí. Vyrobiť oblečenie pre bábiku je častokrát náročnejšia misia, ako ju ušiť. Každá bytosť má rozdielne rozmery a tvary. Prešívať na stroji malé miniatúry oblečenia je skutočnou skúškou trpezlivosti.

Na začiatok odporúčam jednoduché strihy ako napríklad sukne pre malé dievčatá alebo nohavice na traky pre chlapcov. Ušiť overal je ( pre mňa ) celkom náročná práca. Všetky strihy oblečenia som si vymyslela. V podstate na základe parametrov každej bábiky a vlastných skúsenosti zo šitia šiat pre mňa.

Ako napísal Antoine de Saint-Exupéry v diele Malý Princ : “Len deti jediné vedia, čo hľadajú.”

Nie sú zaslepené zlom, nenávisťou, nesúdia, sú úprimné, spontánne a žijú vo svete, ktorý si podvedome vytvoria.

Každé dieťa, bez najmenšieho rozdielu je rovnaké. Tým každé, nemyslím len deti z rôznych kútov sveta a národností. Každé = dievča a chlapec. Mnohí žijú v domnienke, že tak, ako chlapček nepotrebuje svojho malého človeka, s ktorým by zdieľal svoje radosti a strasti, tak dievčatko nepotrebuje napríklad autíčko, aby svoje hračky odviezlo tam, kam to v jej svete môže byť veľmi ďaleko, napríklad v obývačke za roh stola.

Spoločnosť pritom častokrát aj dnes funguje na systéme čierna / biela. Nikdy ste sa nezamýšľali nad tým, že podvedome všepujeme už od ranného detstva zaužívané rodové stigma malým deťom ? Prečo by dievča nemohlo nosiť modré tričko a chlapec ružovú šiltovku ? Nenapadlo vás, že tieto “normy” ktoré normami nie sú, si absurdne vytvárame sami ?

Bábika je pritom najpodobnejšia hračka ľudskému človeku.

Pred rokom som sa rozhodla ušiť Eliášovi jeho prvú bábiku, ktorá by mu bola podobná a bude sa rovnako volať. Má červené vypuklé líčka, strapaté vlnité vlasy a žltý overál. Väčšinu svojho času sedí strapatá bábika Eliáš v drevenej hojdačke alebo na starom hrdzavom kufri a pozoruje naše hry. Občas k nej E. príde, prezrie si jej vlasy, zahľadí sa jej do tváre. Premýšľam nad tým, na čo myslí. Alebo o čom sa s ňou rozpráva. Či v noci ožíva, nakupuje a varí. Ale na to, aby som sa dozvedela skutočnú pravdu, som už veľmi dospelá. To pravdivé, očiam neviditeľné, poznajú už len deti.

Moju tvorbu nájdete na

Ďakujem za pomoc a podporu

stevenfish_ok, janebabeckova, zuzavrz_art , drevovlaska , tu_katka , rncne_ , mimymajtslaskou , tutumutu.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.