Tehotné prvorodičky určite počúvajú starú dobrú frázu : “čo pôrod, ale čo príde potom ! To bude jazda.”
Nič horšie ako pôrod vraj nie je, tak prečo to všetky mami spomínajú ? Ak by som mala odkázať niečo svojemu starému slobodnému, bezdetnému ja, bolo by to presne toto : “priprav sa na to, čo príde potom.”
Dňa 10.3.2021 o 22:30 v noci sa nám narodil náš prvorodený syn Eliáš. Vitaj drahý môj na tomto blogu prvýkrat takto oficiálne. Tento článok som si nechala na čas po šestonedelí. Keď sa hladina hormónov ustáli aspoň do čiastočnej roviny.
Musím priznať, že ma prekvapili dve veci. Prvá z nich je tá, že sme sa s Eliášom veľmi rýchlo zosynchronizovali. Navyše som nebola zo všetkého tak vystresovaná, ako som si myslela, že budem.
Druhá vec, ktorá ma šokovala bolo moje zotavovanie po pôrode. Mala som rýchly, no veľmi intenzívny pôrod. Akonáhle sa Eliáš narodil, všetká bolesť okamžite prešla a ja som bola v tom momente fit ( akože vážne ). Na druhý deň, čo bolo cca 6 hodín po pôrode som bežala cez chodbu, aby som sa stihla rýchlo osprchovať, kým mi dovezú dieťa na izbu. Nebolo mi absolútne nič, až som mala miestami výčitky svedomia, prečo sa cítim tak fyzicky skvele.
Všetky moje popôrodné stavy ma zaskočili až doma. Zápal, horúčky, zimnica, bolesť na prieduškách. Dokonca som si cestou do lekárne vyvrtla členok.
Akoby nebolo toho málo, začala sa mi upravovať panva na miesto a tá bolesť bola neuveriteľná. Nedokázala som chodiť, vstávať v noci ani cez deň, zísť po schodoch…jednoducho takmer nič. Moja idylická predstava o tom, ako bude bábätko spávať v postieľke pod kolotočom a ja ho prebalím na novej komode sa rozplynula ako sen. Dieťa spí s nami v posteli a prebaľujem ho na posteli položeného na bavlnenej plienke.
Ak ste si v duchu položili otázku, či som sa nebála spávať v posteli s týždňovým novorodencom, odpoveď znie áno. Zo začiatku som sa bála, no popravde som nemala veľmi na výber.
Prvý deň aj noc som skúsila vstávať a potrápiť sa s vlastnou fyzickou neschopnosťou. Bohužiaľ ma čakal hororový koniec tohto krátkeho drama príbehu.
Ležala som na posteli so seknutou nohou, slzami v očiach a nedokázala som sa ani pohnúť. Ďakujem, že bol Martin pri mne. Pohotovo zobral Eliáša z postele, otvoril okno, pretože sa mi odporne roztočilo z tej bolesti v hlave. Keď zahlásil, či má volať sanitku, odpovedala som mu : “počkaj ešte sekundu, ak to neprejde volaj.”
Predstavte si ma, ako toto hovorím. Ja, čo nechodím k lekárom kým doslova neumieram a to mám pocit, že môj prah bolesti je vcelku vysoký. Takto veselo – neveselo sa začal príbeh s názvom dieťa spí s nami v posteli.
Nočné vstávanie sa tým kompletne vyriešilo a musím priznať, že je to omnoho jednoduchšie.
Určite vás bude zaujímať story z pôrodu. Tento tragi komický príbeh si nechám pre seba. Nebolo to samozrejme nič, čo sa nedá zvládnuť. Aj pri tak rýchlom pôrode, aký som mala ja. Po dvoch týždňoch strávených v nemocnici, dvoch vyvolávacích tabletkách a bez tíšenia bolesti epidurálkou. Aj napriek tomu spomínam na tie hodiny s veľkou láskou, pretože sa narodil náš prvorodený syn Eliáš.
Naopak čo by som rada spomenula, sú vtipné momenty z nemocnice.
Ráno po pôrode, mi pani sestrička doniesla na izbu Eliáša. Vraj príde za hodinu a ukáže mi, ako ho prebaliť, nakŕmiť, obliecť a tak podobne. Hodinu ? Tak fajn, pomyslela som, budeme tu zatiaľ čakať. A tak sme tam obaja čakali, on aj ja. Hodinu sme si vymieňali len pohľady. Prvýkrát sme sa skutočne pozerali jeden druhému do očí.
Ako noc po šialene krásnom rande, na ktorom sme obidvaja stretli lásku svojho života. Deväť mesiacov sme sa obaja navzájom registrovali, no bola to akási vzdialená láska pre nás oboch. Pozerali sme sa jeden na druhého a vstrebávali prvé skutočné chvíle na živo.
Celú hodinu som sa ho neodvážila ani len vytiahnúť z postieľky. Skutočne som si tieto minúty užívala, no zároveň ma prepadol obrovský strach. Neviem absolútne nič o tom, ako sa statať o malé bábätko. Po sľúbenej hodine prišla sestrička. Všetky chmaty a hmaty mi predviedla v priebehu 10 minút. Dvere sa zavreli a ja som sa s výbuchom smiechu obrátila na spolubývajúcu, či nemá diár, pretože som si to nestihla ani len zapísať.
My ženy to máme jednoducho v sebe. Nie je žiaden návod na to, ako sa pripraviť na dieťa. Každé je jedinečné a vyžaduje rôzne tipy starostliovsti a pozornosti.
Ak by som mohla odovzdať jediný tip, bol by to tento – nestresuj sa, pozoruj svoje dieťa a čo najrýchlejšie naskoč na jeho vlny rytmu. Zosynchornizujete sa a budete obaja v psychickej a fyzickej pohode. Tvoje dieťa potrebuje len teba mama.
Dnes mám už takmer 7 týždňov po pôrode. Noha sa upravila a aj horúčky sú preč. Zážitok z pôrodu si pamätám matne, pripadá mi skôr ako sen. Eliáško je úžasný chlapec. Rozprávame sa spolu, chodíme na prechádzky, dokonca sme spoločne presádzali už aj kvety na balkóne. Dodnes nechápem, ako som takmer 24 rokov mohla žiť bez tejto krásnej bytosti.
Týmto oficiálne ukončím tehotenské články poslednou sériou s názvom Šestonedelie alebo aj inak nazývaným štvrtým trimesterom. Priznám sa, že posledných šesť týždňov bolo pre mňa fyzicky aj psychicky náročnejších ako posledných deväť mesiacov a pôrod dohromady.
Zároveň sa teším tomu, že sme sa s pánom kráľom Eliášom zosúladili a užívame si spoločné chvíle a že ich bude ešte neúrekom.
Samozrejme pokračujeme v nových sériach s mama tématikou, okolo ktorých sa momentálne točia moje 24 hodinové dni… #staytuned